Kvety, stromy aj polia sú už na jeseň odkvitnuté, no oddychovať môžu jedine tak včely, nie včelári. Ako hovorí Ján Kužma, ktorého sme navštívili v dedinke Zemplínska Teplica pod úpätím Slanských vrchov: „Na prelome augusta a septembra končí minulý a začína nový včelársky rok, počas ktorého treba včielky preliečiť, prikŕmiť a pripraviť ich tak na zimu. Vtedy je okolo nich najviac roboty.“
Že sa včelári po stočení medu nenudia, nás presvedčil aj pri dohadovaní termínu nášho stretnutia. Pri včelách bol vždy, keď nám zdvihol telefón. Zdá sa, že byť usilovný ako včela nie je pre samotných včelárov len taká fráza.
Včeláriť v minulosti nebolo „med lízať“
Po úvodnom potrasení rukou nestrácame čas a mierime priamo k slameným úľom. Tie sú nielen miestnou včelárskou raritou, ale pre Jána Kužmu hlavne veľkou srdcovkou. Zdedil ich po svojom dedovi, takže odhadom môžu mať 70 až 80 rokov.
Vzhľadom na vek by mohli byť tieto „slamenáky“ vystavené v miestnom vlastivednom múzeu, no aj po desaťročiach plnia účel presne tak ako kedysi. Tieto úle neslúžia na produkciu medu, na záhrade ich má len preto, aby mu pripomínali staré časy a včelstvo opeľovalo jeho ovocné stromy. „Niekedy sem prídem len tak, sadnem si do tieňa na stoličku a pozerám sa, ako včielky pracujú,“ vysvetľuje s úsmevom. Zvyšok včiel má za dedinou v jabloňovom sade.
V slamených úľoch prebieha tvorba medu úplne prirodzene a pred jeho vyberaním sa včely vyháňali dymom a bubnovaním. „Voľakedy včelári nemali medomety ani iné moderné nástroje, s ktorými by si získavanie medu uľahčili. Kôš so včelami jednoducho otočili, plásty spolu s voskom vyrezali a med z nich vytlačili ručne. Potom si včielky museli vystavať nové plásty.“
Do prázdneho slamenáku sa po nejakom čase opäť nasťahoval včelí roj a vybudoval si nové plásty, a to aj bez toho, aby im včelár osadil medzistienky. Dalo by sa predpokladať, že práca so včelami bola v minulosti jednoduchšia, no skúsený včelár sa na nás pri tejto hypotéze iba usmeje a krúti hlavou.
Pri predstave, že by sme mali vytlačiť med z asi dvadsiatich úľov holými rukami niekoľkokrát ročne, mu dávame za pravdu. Pri tradičnom včelárení museli byť ľudia trpezlivejší. Včely si po každom zbere museli vybudovať nové plásty. Na to im slúžili ich voskotvorné žľazy, ktorými si včela dokáže vyrobiť vosk úplne sama.
Dnešní včelári im v tom pomáhajú, pretože do rámika zatavia medzistenku z vosku. Vďaka takejto „predpríprave“ včely nemusia vytvárať až také množstvo vosku ako kedysi. Včelárstvo je však fyzicky náročné aj dnes, a to aj kvôli manipulácii s rámikmi. Tie treba neustále vyberať pred stáčaním medu, liečení včelstva a čistení úľov.
Rozprávanie o pôvodnom včelárení nás pohltilo natoľko, až sme zabudli, že stojíme meter od úľov a lietajúcich včiel.
Pre skúseného včelára žiadny problém, pre človeka z kancelárie celkom výzva. Z detských čias viem, že včely dokážu byť celkom nepríjemné. Pre tieto to však neplatí. Na návštevy, ktoré si ich prídu občas pozrieť, sú už zvyknuté.
Bez liečenia to už dnes nejde
Najdiskutovanejšou témou medzi včelármi nie je ani tak množstvo medu, ale boj s klieštikom. Ide o drobného parazita, ktorý sa postupom rokov stal najväčším postrachom dnešných včelárov. Až do roku 1977 sme však v Európe žiadneho klieštika včelieho nepoznali.
Práve v tom období ho z Ázie doviezli nemeckí vedci a odvtedy sa rozšíril do celého sveta. Zatiaľ čo ázijské včely sa s klieštikom naučili žiť, tie naše sa mu nedokážu brániť, a tak včelári venujú prevencii a liečbe obrovskú pozornosť.
Ako to robia tí poctiví? „Včely preliečim pomocou pásikov Avartin, ktoré sa zapália, a dym úľ vydenzifikuje. Klieštika to zlikviduje, no pre včelu je to neškodné. Existujú aj iné metódy, napríklad kyselina mravčia. Keďže sa bežne využíva v potravinárstve, včelám ani medu neprekáža,“ opisuje spôsob liečby zbehlý včelár.
Klieštik nie je jedinou hrozbou včiel. Zdravé a silné včelstvo si však s ostatnými chorobami poradí prirodzeným spôsobom a bez zásahu človeka. Včely sú v ohrození, ak nie sú v úli v dostatočnom množstve. Vtedy si svoj domček nestíhajú upratať a nastupujú choroby ako nozematóza, zvápenatenie alebo hniloba včelieho plodu.
S prírodnými liečivami sa môže liečiť celoročne, no komplexná dezinfekcia úľov prichádza na rad po poslednom vytočení medu, keď je plod ešte zaviečkovaný prípravkami s obsahom kyseliny mravčej alebo šťavelovej. Po vyliahnutí plodu nasleduje Avartin alebo Varidol, ktoré sa zapália.
Poctivý med vždy skryštalizuje
Ak chcete rozosmiať včelára, opýtajte sa ho, ktorý med je najlepší. Väčšina spotrebiteľov za najkvalitnejší druh medu považuje lesný med tmavej farby. Po vyslovení tejto vety sa náš hostiteľ smeje ešte viac. Keď nám vysvetlil, z čoho tmavý med vlastne pochádza, bavíme sa spolu s ním.
„Na stromoch sú vošky, ktoré nasávajú sladinu z listov ihličnatých a listnatých stromov. Reálne jej vstrebú však len tretinu a zvyšok vykalia späť na listy. Potom príde včielka, pozbiera to a premení na med. A to je ten medovicový med, ktorý má každý veľmi rád.“ Aby sme ale vyznávačom tmavého medu nekrivdili, musíme dodať, že práve tento druh má najviac minerálnych látok.
„Najviac ho zvykne byť v podhorských oblastiach, kde sú ihličnaté stromy. Máme ho aj v Slanských vrchoch, no naše včielky ho vždy zmiešajú s inými kvetmi,“ vysvetľuje včelár skutočnú vzácnosť medovicového medu a dodáva, že on najviac obľubuje svetlý med vytvorený z rôznych kvetov. „To je akoby ste pili ovocný čaj z rôznych byliniek, akurát si ich dáte vo forme nektáru.“
Zo záhrady kráčame do pivničných priestorov domu, ktorých vybavenie pripomína skôr dielňu domáceho kutila než útočisko včelára. Prítomnosť fliaš plných medu nás však utvrdzuje, že sme na správnom mieste. Police, skriňu a stôl zapĺňajú medy rôznych odtieňov a štruktúr.
Ten najsvetlejší bol vytočený ako prvý a pochádza z kvetov liesky, vŕby, púpavy, ovocných stromov a repky. Druhý tvorí nektár z agátu a lipy a trojicu uzatvára lesný med zmiešaný so slnečnicou alebo malinou.
Skutočný včelár to nerobí pre med
Keď sa v hokeji hodnotí kanadské bodovanie a v práci počet odpracovaných hodín, v včelárstve by to mali byť kilá vytočeného medu. Podľa Jána Kužmu je však oveľa dôležitejší prínos včiel pre celú spoločnosť.
„Poznám včelárov, ktorí začali včeláriť, vydržali rok-dva a keď nemali toľko medu ako predpokladali, tak s tým prestali. Hlavným cieľom včelárenia by nemala byť produkcia medu. Pravý včelár je ten, ktorý si uvedomuje, že včielky sú tu v prvom rade pre opeľovací podiel, a med je až druhoradý. Ak je med, dobre je. No rovnako je dobré, aj keď je toho medu menej, pretože viem, že včielka si urobila svoju robotu najlepšie, ako vedela. Každý z nás tej prírode niečo zobral a my včelári máme výhodu, že jej to dokážeme vrátiť.“
Včelárstvo berie ako poslanie a včielky, ako ich on sám nazýva, bude určite chovať aj keď už okolo nich nebude vládať toľko chodiť. „Aspoň jeden úľ, len aby som sa na nich mohol pozerať. Je to ako droga, z ktorej sa nedá vyliečiť,“ dodáva včelár na záver.
Spracoval: Erik Oravec
