Čo vás viedlo k tomu, že ste život v Bratislave vymenili za život na farme na východe Slovenska?
Veronika: Zlom nastal s narodením nášich detí. Vtedy sme sa začali viac zaujímať o to, aby mali naše ratolesti čo najvhodnejší jedálniček.
Vedeli sme, že medzi najlepšie ingrediencie, aké môžete malému dieťaťu dať, patrí teľacie mäso. Má totiž veľký obsah železa a rôznych živín.
Snažila som sa kupovať mäso od farmárov, no napriek tomu aj po štyroch hodinách varenia bolo stále tuhé ako žuvačka. Takéto hovädzie nechutilo ani mne, nie to ešte deťom.
Nakoniec sa teda stretlo niekoľko vecí naraz. Spočiatku sme mali nápad, že by sme pre vlastnú spotrebu chovali u mojej rodiny na východe pár kusov dobytka. Zároveň sme mali informáciu, že vo Vranove nad Topľou chcú dlhodobo predávať družstvo a mohli by tam byť na tento účel vhodné pozemky.
Mali ste už predtým nejaké skúsenosti s chovom dobytka?
Jiří: Predtým som hral hokej a poľnohospodárske zvieratá som dovtedy videl len v televízii a ZOO. Najskôr sme šli na internet a študovali sme si viac o rôznych plemenách. Zistil som, že vo Francúzsku chovajú plemeno limousine.
Toto plemeno má istú výhodu, pretože sa môže voľne pásť a dokonca sa samo telí. To bolo dôležité, nevedel som si totižto predstaviť, že by sme mali pri tomto procese asistovať.
V tom čase som pracovne cestoval po celej Európe, každý týždeň som bol niekde inde. A tak som si vo Francúzsku rovno dohodol stretnutie s miestnymi farmármi.
Tí ma najskôr povodili po ich pastvinách, všetko mi poukazovali a potom sa opýtali, koľko kusov by som si chcel objednať.
Moja predstava bola desať až dvadsať kravičiek. To sa však majiteľom farmy zdalo málo, vraj sa to neoplatí, lebo do jedného kamióna sa vojde 60 kusov. Takže ma presvedčili, aby som rovno vzal celý kamión.
To ste si len tak povedali, že si objednáte 60 kusov dobytka?
Jiří: Vtedy som úplne nevedel, ako to má byť. Do toho mi volal svokor a pýtal sa, kde som a čo robím. Hovorím mu – som vo Francúzsku a kupujem kravy. Dostal záchvat smiechu a hovorí: Dobre, tak kúp aj mne.
Svokor týmto veciam rozumel?
Jiří: Dá sa povedať, že áno. Generácia našich rodičov vie všetko, všetkému rozumie. Na východnom Slovensku veľa ľudí robilo v poľnohospodárstve, čo bola obrovská výhoda.
Na západnom Slovensku by to nešlo tak ľahko, pretože by sme mali problém nájsť ľudí. Či do traktoru, kombajnu, na družstvo alebo ku kravám. Tam už títo ľudia vymreli o generáciu dozadu.
Čo ste robili po návrate domov z Francúzska?
Veronika: Utekali sme rýchlo do Vranova nad Topľou kúpiť farmu, lebo sme vedeli, že je na predaj. Prišli kamióny, zacúvali, vyložili malé teliatka a začali sme farmárčiť.
Úplne sme netušili, ako sa to má robiť. Museli sme si veľa vecí naštudovať sami a takisto nám pomohli ľudia zo skúsenosťami.
Jiří: Trvalo nám roky, než sme tu všetko vybudovali a našli ekosystém, ako by to malo byť a ako by to malo fungovať.
Po siedmich rokoch sa ma manželka Veronika opýtala, kedy už teda bude to mäso. Už sme mali kravy, už sme mali štyri deti a to prvé to mäso stále nevidela.
Nakoniec až po siedmich rokoch sme postavili rozrábku a začali produkovať vlastné mäso.
A tých prvých sedem rokov sa dialo čo?
Jiří: Trvalo nám, kým sme sa to naučili robiť. Najprv sme museli zorať polia a nasiať nové traviny, pôda tu bola dosť zanedbaná. Nemala živiny, žiadnu pridanú hodnotu.
Zasiali sme pšenicu, kukuricu, hrach, narobili balíky slamy, poctivú siláž bez chémie, aby mal dobytok čo jesť, keď príde zima.
Narobili sme oplotky, keďže tu nič nebolo. V prvej fáze sme nakúpili asi 10-tisíc agátových oplotkov. Bolo toho veľa.
Veronika: Je to proces, ktorý vyžaduje nejaký čas. Predtým mi nenapadlo, že osem-deväť mesiacov potrvá, kým sa narodí teliatko. A zabiť ho môžete až v 11 mesiaci, čiže dva roky trvá, kým máš možnosť to spracovať.
Pri mladých býkoch sú to tri roky. U nás zabíjame mladé býky do 24 mesiacov. Čakať tri roky na mäso, to nie je pre každého.
Takže to bola zrejme pre vás celkom radikálna zmena, nie?
Jiří: Dnes nechodím na pivo do Kolkovny v Bratislave, ale tuto na Šariš. (smiech) Ale nie, samozrejme, je v tom veľký rozdiel.
Najskôr sa to dalo robiť popri starej práci. Raz za týždeň som prišiel z Bratislavy. Ale ako rástli teliatka, starostí pribúdali. Musel som cestovať čoraz častejšie a už sa to nedalo.
Vravím manželke, že buď pôjdeme na východ a budeme to robiť tak, ako sa to má robiť, alebo to necháme tak.
Lebo 600 kilometrov som išiel ráno tam a večer naspäť. Stále dookola. Vyriešili sme to takým spôsobom, že sme sa presťahovali na východné Slovensko.
Ako ste sa dostávali k prvým zákazníkom?
Jiří: Chodili sme osobne za kuchármi, nech vyskúšajú variť z nášho mäsa. Každý iný dodávateľ chodil buď za majiteľmi, alebo manažérmi. My sme sa dohodli, že budeme chodiť len za kuchármi.
Vravíme: Nech sa páči, ochutnaj a vyskúšaj. A keď ho neskôr porovnali s tým, čo mohli dostať na trhu, väčšinou sa rozhodli pre nás.
Šli sme z reštaurácie do reštaurácie a postupne mäso posúvali ďalej. Najskôr sme začali reštauráciami, ale v dôsledku pandémie sme sa museli preorientovať na obchody s farmárskymi potravinami.
Ako to bolo s ľuďmi? Bol problém nájsť si zamestnancov?
Jiří: Bol problém nájsť si mäsiarov. Všetci lepší robia v Nórsku, Švédsku či Nemecku. Vedia, že za tú istú robotu dostanú trojnásobné platy ako tu.
Tí, čo tu zostali, sú často vyhorení povolaním. Mäsiari, ktorí to robili napríklad 30 rokov a mali už svoje postupy ešte z predošlého režimu, nechápali náš koncept – že to chceme robiť inak.
Keď som na východnom Slovensku mäsiarovi vysvetľoval, ako má vyzerať steak, radšej sám odišiel. Vraj to nikto nikdy nebude jesť.
Nakoniec sa o nás niektorí z okolitých dedín dozvedeli a prišli sami. Zistili, kto sme a ako to funguje. Prišli sa pýtať o robotu. V tomto nám pomohla aj pandémia COVID-u.
Čo presne znamená, že ste to chceli robiť inak? Ako?
Jiří: Mäsopriemysel je momentálne nastavený na rýchlosť. Kus dobytka odniekiaľ zobrať, rýchlo s ním na bitúnok, zviera poraziť, narezať, naporcovať a zabaliť. Ešte v ten večer je mäso v kamióne a ide na pulty.
Nie je možné, aby napríklad Južná Amerika dokázala mäsom zásobiť celý svet. To sa všetko chová v ohromných výkrmniach a len to ládujú.
Lenže keď je zviera v strese, krv ide do svalstva. Mäso je kvôli tomu tuhé ako papuča, a to aj potom ako ho hodinu a pol varíte.
U nás je to tak, že mäso ostáva jeden deň na bitúnku visieť, potom nám ho na druhý deň dovezú. My ho naskladníme a tu ďalej visí ďalších sedem až osem dní, kým z neho neodtečie voda s krvou a mäso úplne neskrehne. Až potom ho ideme búrať.
Takže keď si z nášho mäsa doma uvaríte pliecko, polievku, medailónky či guláš, už za 20 minút je mäkké, šťavnaté a krehké.
Veronika: Vo finále je to mäso kvalitatívne úplne iné. Mali by ste si to sami vyskúšať porovnať, aký je to rozdiel.
Pri kuracine väčšina ľudí rozdiel medzi domácim kuraťom a veľkochovom pozná. Ale pri hovädzine som to ani ja sama predtým nevedela.
Je diametrálne odlišné v chuti aj dĺžke varenia. Ľudia nám vďaka tomu dokonca často píšu či volajú, že je to ozaj cítiť, že je to iné mäso.
Okrem samotného spracovania mäsa ste iní aj v niečom inom?
Jiří: Rozdiel je, samozrejme, aj v samotnom chove. Naše kravy sú celý rok vonku. Na slniečku, na vzduchu. Na zimu sa prirodzene ochlpatia a naberú viac tuku, aby im nebolo chladno.
To je dôvod, prečo mäso vo výsledku chutí, ako chutí. Vďaka tomu, že sú kravy väčšinu roka na paši, sú zdravé a nemajú žiadne choroby.
Málokto vie, že krava ochorie rovnako ako človek. Začne kašlať, dostane chrípku. To sa deje najmä v maštaliach. Výpary, ktoré idú prirodzene z ich tela, sa v priestore hromadia a dobytok ich dýcha.
Dobytok bol v minulosti zvyknutý byť vonku, až bývalý režim nahnal zvieratá do maštale.
Tým, že my máme kravy vonku, nepotrebujeme ich očkovať ani im dávať špeciálne tabletky do stravy.
Je to rovnaké ako s nami ľuďmi. Aj človek, ktorý je často vonku v prírode, sa cíti úplne inak, ako keď je niekde zavretý, kde nie je slnko a kde nemá pohyb.
Veronika: Ďalšia vec je prirodzený ekosystém. Nepoužívame žiadnu chémiu ani GMO plodiny. Všetko robíme prírodne.
V zime kravám dáme kŕmenie, podstielku, aby im bolo teplo a tiež vytvárame hnoj. Takto máme dostatok hnojiva a nemusíme polia hnojiť žiadnymi chemikáliami.
Plodinami, ktoré si sami vypestujeme, následne kravy kŕmime. Tým vzniká prirodzený kolobeh.
Aký k tomu majú vzťah deti? Máte víziu, že to po vás deti jedného dňa preberú?
Jiří: Myslím, že dobrý. Chodíme na družstvá, jazdíme na traktoroch, deti z toho majú radosť.
Ale nie každé to zaujíma rovnako. Niekto chce byť traktorista, niekto zase vedátor. Z našich šiestich detí je každé iné.
Veronika: Určite by sme boli radi. Mladší syn je telom i dušou farmár. Ani by som neverila, že sa ním môže človek narodiť.
Jeho najväčším snom je byť traktoristom, takže zrejme sa podarí, že jedno dieťa pôjde týmto smerom.
